Prirodzená farba je žltkasto priesvitná a lesklá. Priehľadnosť je lepšia ako polyetylén a polypropylén, ale horšia ako polystyrén. V závislosti od množstva prísad sa môže rozdeliť na mäkký a tvrdý polyvinylchlorid. Mäkké výrobky sú pružné a pevné a cítia sa lepkavé. Tvrdosť tvrdých výrobkov je vyššia ako tvrdosť polyetylénu s nízkou hustotou. Ak je však nižší ako polypropylén, k bieleniu dôjde pri ohýbaní. Stabilný; nie je ľahko korodovaný kyselinou a zásadou; relatívne odolný voči teplu.
Polyvinylchlorid je retardér horenia (hodnota spomaľovača horenia nad 40), vysoká chemická odolnosť (odolná voči koncentrovanej kyseline chlorovodíkovej, 90% kyseline sírovej, 60% kyseline dusičnej a 20% hydroxidu sodnému), mechanická pevnosť a výhody dobrej elektrickej izolácie.
Polyvinylchlorid má slabú stabilitu voči svetlu a teplu. Teplota mäknutia je 80 ° C a začína sa rozkladať pri 130 ° C. Bez zahrievania stabilizátora sa polyvinylchlorid začne rozkladať pri 100 ° C a rýchlejšie sa rozkladá pri teplote nad 130 ° C. Pri zahrievaní sa rozkladá a uvoľňuje plynný chlorovodík (plynný chlorovodík je toxický plyn), aby zmenil svoju farbu z bielej → svetlo žltej → červenej → hnedej → čiernej. Ultrafialové lúče a kyslík na slnku spôsobia fotooxidáciu a rozklad polyvinylchloridu, čo zníži flexibilitu polyvinylchloridu a nakoniec sa stane krehkým. To je dôvod, prečo niektoré PVC plasty žltnú a časom krehnú.
Má stabilné fyzikálne a chemické vlastnosti, nerozpustný vo vode, alkohole, benzíne, nízkom úniku plynov a vodných pár; pri izbovej teplote odoláva akejkoľvek koncentrácii kyseliny chlorovodíkovej, 90% alebo menej kyseliny sírovej, 50-60% kyseliny dusičnej a 20% alebo menej Roztok lúhu sodného má určitý stupeň chemickej odolnosti; je celkom stabilný voči soliam, ale môže byť rozpustený v organických rozpúšťadlách, ako sú étery, ketóny, chlórované alifatické uhľovodíky a aromatické uhľovodíky.